TermoBRIK SUPRA, novinka pre úsporné a zdravé bývanie!
De

Dejiny tehliarstva v Pezinku

Používanie pálených tehál na našom území zaviedli Rimania v 1.storočí n.l. Prvú výrobňu založili v Stupave asi v roku 71. V druhom storočí rozšírili výrobu pálenej tehly v Bratislave- Gerulate, Komárne a Trenčíne (1). Po odchode Rimanov z územia Slovenska pravdepodobne dočasne zaniká znalosť výroby pálenej tehly. Tá je obnovená až v stredoveku, keď sa tehla ako kvalitný a lukratívny prvok začína používať pri výstavbe chrámov a hradov.

Počiatky tehliarstva v Pezinku

Prvú písomnú zmienku o výrobe pálenej tehly v Pezinku máme z roku 1615. Ide o kráľovské privilégium kráľa Mateja II. z 31.3.1615 v ktorom sa okrem iného spomína pozemok, na ktorom sa nachádzala pec na vypaľovanie tehál (2).

Tehliarstvo v Pezinku v 17.-19.storočí

Podľa zachovaných písomných dokumentov, kúpilo mesto v roku 1665 43.000 tehál na výstavbu cimburia (3). Môžeme sa oprávnene domnievať, že väčšina a možno aj všetky tehly pochádzali z miestnych zdrojov. V roku 1711 sa medzi majetkom mesta Pezinok spomína aj tehelňa, ktorú dávalo mesto do prenájmu. Tehliar mal povolené páliť ročne 10 x a z každého pálenia dával mestu 1.000 tehál. V roku 1780 sa pri súčte obyvateľstva v Pezinku spomínajú aj jednotlivé samoty a majere, ktoré mestu patrili. Medzi nimi sa výslovne uvádza aj samota pri tehelni. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o tehelňu mestskú, pretože pálffyovská tehelňa, resp. jej správca (tehliar) by nefigurovali v súčte obyvateľov slobodného kráľovského mesta Pezinok. Môžeme predpokladať, že tehla z mestskej ale aj pálffyovskej tehelne sa používala predovšetkým na výstavbu, resp. rekonštrukciu domov v Pezinku a jeho blízkom okolí. Na demonštráciu rozsahu jej použitia môže slúžiť nasledujúci príklad:

V 1764 bolo v Pezinku spolu 398 domov, z toho:
- z kameňa a pálenej tehly (materia solida) - 32 domov
- z kameňa pálenej i surovej tehly (solida crudaque materia) - 122 domov
- zo surovej tehly (teqrula cruda) - 244 domov (4)

Už koncom 19. storočia bol však tento pomer úplne iný. V Pezinku vtedy stálo 527 domov, z toho:
- z kameňa a pálenej tehly (materia solida) - 390 domov
- z kameňa pálenej i surovej tehly (solida crudaque materia) - 100 domov
- zo surovej tehly (teqrula cruda) - 37 domov (5)

Rozšírenie tehliarskej výroby na našom území nastalo v 18.-19.storočí, keď pokroky v technológii (kruhové pece, miešač hliny, pásový lis) vtlačili tehliarskej výrobe továrenský charakter. V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 19.storočia pokračovali vo výrobe 2 tehelne - mestská a pálfyovská. V oboch bolo postavených po jednej peci s periodickým pálením. Mestská tehelňa používala na svojich výrobkoch značku “St.B.” (Stadt Bosing). Pálffyovská tehelňa používala značku “CP” (Comes Pálffy), resp. “CJP” (Comes Johannes Pálffy). Pálffyho tehelňa fungovala ešte v roku 1863, keď sa v nej písomne spomína tehliar Ján Veselý, ktorý žiadal v uvedenom roku mesto o povolenie na otvorenie viechy (6). Zanikla v roku 1901 (7).

Konjunktúra pezinského tehliarstva

Pezinská tehelňa patrí medzi najstaršie tehliarske podniky na Slovensku. Bola založená v roku 1872, pravdepodobne na mieste staršej mestskej tehelne. Pôvodný sortiment tvorili keramické kachle a ručne vyrábaná plná tehla. Závod od svojho vzniku využíva ložiská kvalitných tehliarskych ílov na úpätí Malých Karpát, ktoré vznikli sedimentáciou usadením panónskeho mora v treťohorách (8).

I. pezinská parná tehelňa Imricha Rosslera

V roku 1895 bola založená Prvá parná tehelňa, bratislavského podnikateľa Imricha Rosslera (9). Imrich Rossler pochádzal z bratislavskej podnikateľskej rodiny Rosslerovcov, ktorá už v roku 1870 dala postaviť ručnú poľnú tehelňu v Devínskej Novej Vsi (10). V roku 1899 začala výstavba prvej Hoffmanovej kruhovej pece (tzv. kruhovky), ktorá v tom čase patrila medzi najmodernejšie tehliarske zariadenia na svete. V sezóne pracovalo v tehelni 80-85 robotníkov. V auguste 1905 tu pracovalo až 358 robotníkov, z toho 51 mladistvých (14-16 rokov) (11).

Spitzerova dolná tehelňa

Po zaniknutí pálffyovskej tehelne v roku 1901 dostal povolenie vystavať ďalšiu tehelňu viedenský podnikateľ Viliam Spitzer. Plná prevádzka bola zavedená v lete 1909 (12). Vtedy tu pracovalo 162 robotníkov, z toho 30 mladistvých (10-14 rokov) (13).

Pracovne podmienky v pezinských tehelniach

Pracovné podmienky v oboch tehelniach boli veľmi tvrdé. Pracovný čas trval priemerne 10 hodín denne. So súhlasom robotníka sa mohol výnimočne predĺžiť o dve hodiny denne. Pracovalo sa v dennej i nočnej smene. Mladiství mali určený denný pracovný čas na 8 hodín (14).

Pezinské tehelne Štefana Krisera

V októbri 1909 kúpil Rosslerovu (hornú) tehelňu viedenský podnikateľ Štefan Kriser (15). V januári 1910 kúpila Sh Lerovu (dolnú) tehelňu spoločnosť dr. Kahlenberger a spol. (16). Tá sa pod názvom Bazini agyagárugyár Dr. Kahlenberger és tárcsai pokúsila obnoviť výrobu a na jar 1910 postavila dokonca dom pre robotníkov. Mal 20 izieb a 10 kuchýň. 13.5.1912 kúpil Štefan Kriser aj dolnú tehelňu (17). Dolná tehelňa však onedlho výrobu zastavila pre nedostatok kvalitnej suroviny a budovy boli predané firme “bratia Meyer”, ktorá tu otvorila továreň na výrobu gleja z kostí (odtiaľ pomenovanie Glejovka). Po roku 1919 sa Kriserova tehelňa stáva najväčším podnikom v meste.

Sociálne pomery a robotnícke hnutie v Pezinských tehelniach

Zmena majiteľa v oboch tehelniach priniesla čiastočné zlepšenie miezd, priznanie úkolovej mzdy i za ručné razenie tehly, naturálie, drevo a uhlie. Ani umelé sušiarne nemohli zabrániť tomu, aby nemala prevádzka na 80% sezónny charakter. Väčšina robotníkov bola v októbri prepustená a do práce nastúpila až v marci nasledujúceho roku. Počas prvej svetovej vojny došlo k zhoršeniu pracovných podmienok. V zime 1921/1922 došlo k veľkému prepúšťaniu robotníkov z tehelne. Ešte v tom istom roku vznikol v tehelni odborový zväz robotníctva chemického, stavebného a tehlárskeho, ktorý sa pripojil k Medzinárodnému všeodborovému zväzu.

6.5.1922 bola v Pezinku založená Komunistická strana Československa, do ktorej prestúpili takmer všetci tehliari, dovtedy organizovaní v sociálnodemokratickej strane. Predsedom KSČ v Pezinku sa stal Ján Brhlica a podpredsedom Aloiz Zweig, ktorí boli zamestnaní práve v pezinskej tehelni (18). Členská základňa mala koncom mája už 230 členov a po celé obdobie dvadsiatych rokov 20.storočia ju takmer výhradne tvorili robotníci z tehelne (19). KSČ sa následne stala iniciátorkou a organizátorkou viacerých štrajkov v tehelni i v širšom okolí Pezinka. Už v roku 1924 vypukol v Pezinku prvý organizovaný štrajk tehliarskych robotníkov na Slovensku. Trval dve hodiny a napokon sa skončil kompromisnou dohodou. V apríli 1925 došlo k protestnému štrajku vedenému proti znižovaniu miezd, ktoré bolo následne zastavené (20). V roku 1926 vznikol v tehelni závodný výbor Federácie proletárskej telovýchovy (predtým federácia robotníckej telovýchovnej jednoty), ktorého predsedom bol J. Nosál (21). 24.-27.6.1927 ochromil výrobu v tehelni veľký štrajk, ktorého sa zúčastnili všetci robotníci tehelne. Tehliari protestovali proti svojvoľnému preraďovaniu robotníkov na miesta s nižšou mzdou. Štrajk sa opäť skončil úspešne a po zásahu samotného majiteľa tehelne Štefana Krisera boli preradení robotníci vrátení späť na svoje pôvodné miesta a bola im doplatená mzda (22). Na začiatku sezóny v roku 1929 vypukol v Pezinku štrajk, vedený komunistami. Štrajkujúci požadovali zvýšenie miezd o 5%. Po 7 dňoch sa aj tento štrajk skončil dohodou, podľa ktorej majiteľ podniku Štefan Kriser zvýšil mzdy o 3,5% a po ukončení sezóny vyplatil remuneráciu (23). Treba však skonštatovať, že napriek ťažkým pracovným podmienkam, silnej pozícii komunistov v pezinskej tehelni a jednotnosťou tehliarskych robotníkov sa takmer všetky protestné akcie skončili dohodou a nedochádzalo tu k hromadnému prepúšťaniu komunistov a odborových predákov tak, ako sa to dialo v iných tehliarskych závodoch na Slovensku (1931, 1936 Devínska Nová Ves) (24).

Pezinská tehelňa v období 1925-1938

Od roku 1925 prebiehala rozsiahla rekonštrukcia a modernizácia hornej tehelne. 31.10.1925 sa v objekte závodu uskutočnilo stretnutie v záležitosti stavebného povolenia na prestavbu kruhovky. Prítomný riaditeľ Otto Kubie, pezinský starosta L. Korinek, vedúci notár Šaško a zástupcovia železnice, okresného a krajského úradu a priemyselnej komory rozhodli o povolení prestavby s podmienkou, že jej súčasťou bude aj výstavba nového komína, vysokého 60 metrov s vrchnou svetlosťou 1.80 metrov. Zástupca železnice požadoval, aby bol komín postavený vo vzdialenosti 21 metrov od osy železnice podľa platných požiarnych predpisov. Kolaudácia hotovej stavby bola uskutočnená 14.8.1926. Následne sa vybudoval sa objekt lisovne č.1., ktorý sa skladal z poloautomatickej linky na výrobu tehál, nadpecnej sušiarne a kruhovej Hoffmanovej pece. Väčšinu stavebných prác realizovala firma Pittel a Brausewetter, beton-železobetónový staviteľský podnik, so sídlom v Bratislave. Štatistické technické výpočty realizovala firma Erhart a Ehmann, podnikatelství speciálních staveb, Teplice-Šanov. Projekty dodala firma Heckmann a Wedegärtner, inženýrska kancelář pro cihlářsky a keramický prúmysl, Viedeň (25,29). Po dokončení išlo o jednu z najmodernejších technických prevádzok svojej doby. Modernizácia sledovala predovšetkým zníženie energetických nákladov na výrobu tehly. Pri tzv. klenutých peciach všeobecne používaných v tej dobe bola pri vypálení 1.000 kusov plnej tehly spotreba uhlia 350-400 kg. Komorové pece mali spotrebu 230-280 kg uhlia na 1.000 kusov pálenej tehly a kruhové pece túto spotrebu zredukovali na 120-180 kg uhlia na 1.000 kusov plnej tehly (26).

10.9.1927 žiada riaditeľ Kriser o povolenie výstavby robotníckeho domu na bývalom Kohnovom majeri. V roku 1933 mala Kriserova tehelňa 3 Gibbsonove kruhové pece (modernizovaný typ Hoffmana a Lichtu), tzv. kruhovky a 3 umelé sušiarne (27) . Hlina sa bagrom ťažila v hlinisku (dn.tzv. Stará jama) a preklopnými vozíkmi, ktoré ručne tlačili robotníci sa dopravovala do lisovne, prípadne sa podľa kvality nechávala ešte odležať na halde, resp. v špeciálnych betónových jamách - tzv. šlemoch. Hlina sa po vytlačení z lisu rozdelila na požadovaný formát odrezávačom. Tehla sa potom ručne prekladala na koľajové plošinové vozne (resp. vozíky), na ktorých sa tehla vyvážala von na vysušenie, alebo do niektorej z troch umelých sušiarní, ktorými pezinská tehelňa disponovala. Vysušená tehla sa na koľajových vozíkoch dopravovala do kruhovej pece, kde sa po vypálovala uhlím. Po vypálení sa hotová tehla vyvážala von na tragačoch. V I. pezinskej Kriserovej tehelni sa v spomínanom období vyrábala sa škridla, tehla, tenkostenný tovar a špeciálne výrobky pre moderné stavby. Tehelňa rozvážala svoje výrobky po celom, území Slovenska, no exportovala ich tiež na Moravu, do Rakúska a Poľska. Hodnota tehelne bola vyčíslená na 16 miliónov korún československých. Vedúcim podniku bol riaditeľ Otto Kubie (28).

V tom istom roku /1933/ bolo v Kriserovej tehelni zamestnaných 290 robotníkov (220 mužov + 70 žien). Týždenná robotnícka mzda sa pohybovala v rozpätí 100-380 korún československých. V 1938 bol vybudovaný dopravný tunel pre reťazovú dráhu v dĺžke 36 metrov. Toto bola pravdepodobne posledná rozsiahlejšia investícia v pezinských tehelniach do vypuknutia druhej svetovej vojny. Na základe týchto investícií a modernizácie sa pezinská tehelňa Štefana Krisera zaradila medzi najmodernejšie tehliarske podniky v Československej republike, ktorých v tom čase bolo podľa Komenského náučného slovníka (Praha,1937, II.zväzok) 3.255 (2.782 ručných tehelní a 473 strojných). V týchto všetkých tehelniach bolo spolu 3.624 pecí (2.942 komorových a 682 kruhoviek) (30).
Štefan Kriser:

V roku 1932 sa majiteľ pezinskej tehelne uchádzal o miesto člena Obchodnej rady v Bratislave. Táto skutočnosť nám umožňuje spoznať niektoré informácie o tomto podnikateľovi, pretože posudok o ňom, ktorý vypracovalo prezídium krajského úradu v Bratislave 19.3.1932 sa dodnes zachoval v Štátnom okresnom archíve v Modre. Podľa tohto posudku mal Štefan Kriser i s rodinou trvalé bydlisko v Pezinku, kde sa zdržiaval 1-2 dni v týždni. Zvyšný čas trávil vo Viedni, kde bol v správnej rade viacerých účastinných priemyselných podnikov. Okrem toho tiež zastával vedúce miesto v kancelárii svojho svokra Júliusa Sterna vo Viedni, ktorý bol majiteľom tkáčskej dielne v Starej Pake v Čechách. Štefan Kriser zastával aj v Bratislave členstvo v správnej rade viacerých priemyselných podnikov (31).

Pezinská tehelňa počas druhej svetovej vojny

V zložitých politických pomeroch po Mníchove Štefan Kriser tehelňu vzhľadom na svoj židovský pôvod predáva. Jej novým majiteľom sa stáva účastinná spoločnosť Slovenské pezinské tehelne, v ktorej bol majoritným vlastníkom gróf Liechtenstein (32). Ten sa však v tehelni príliš často nezdržiaval a jeho vedením bol poverený riaditeľ podniku pán Merwart. V 40-tych rokoch mala pezinská tehelňa dostatočný odbyt pre zvýšený stavebný ruch a preto mohli rozširovať výrobu. Pre nízke mzdy však robotníci začali z tehelne odchádzať a závod trpel nedostatkom pracovných síl, čo však súviselo tiež s účasťou Slovenska vo vojne. Nespokojnosť robotníctva s nízkymi mzdami v tehelni stúpala. V júli a auguste 1940 hrozilo vypuknutie štrajku. V tomto období odišlo z práce celkovo 23 kvalifikovaných robotníkov (2 kompletné party vyvážačov a 1 parta navážačov) a tehelňa bola tak nútená zastaviť časť prevádzky. (33) Podľa pravidelnej správy notára v Pezinku z apríla 1942 nebolo v tehelni viac ako 5-6 robotníkov spoľahlivých pre svoj postoj k Slovenskému štátu. Podľa výpovede riaditeľa Merwarta dokonca robotníci v tehelni zaznamenávajú všetky vojenské transporty i nákladné vlaky, ktoré prešli okolo tehelne po blízkej železnici a informácie o nich odovzdávajú odboju. V máji 1943 tehelňa zamestnávala 330 robotníkov, v máji 1944 už len 225 robotníkov, preto bola nútená vyradiť striedavo jednu pec z prevádzky. Intervencie na úrade práce v Modre neboli úspešné pre celkový nedostatok síl na slovenskom trhu práce. Aj napriek čiastočnému obmedzeniu výroby však tehelňa pomerne dobre prosperovala. Podľa informácií NÚZ predala tehelňa 2.539.000 kusov plnej tehly, vrátane zásoby z roku 1943. Podľa kontroly NÚZ bola zásoba plnej tehly ku dňu 4.5.1944 už len 80.000 kusov. Nespokojnosť medzi robotníkmi opäť prepukla v apríli 1944. Tentokrát bola spojená okrem iného aj s ťažkopádnosťou byrokratickej administratívy Slovenského štátu. Počiatkom roku 1944 bola na základe požiadaviek robotníkov zvýšená úkolová mzda o 12-15%. Avšak administratívne obmedzenia Najvyššieho úradu zásobovania (NÚZ), ktorý umožňoval nákup tehly len na základe ním vystaveného kúpneho povolenia, znemožňovali dodržiavanie plánu a tým aj úkolu. V rovnakom období sa proti týmto obmedzeniam vzbúrili tiež tehliari v Turčianskom Svätom Martine a v Sučanoch. Situáciu v pezinskej tehelni sa však napokon podarilo upokojiť. Štrajk však napokon predsa len prepukol. Stalo sa tak 4.7.1944 o 7.15 hodine, keď podľa dochovanej policajnej správy zastavili prácu bez vedomia a súhlasu riaditeľstva podniku robotníci Vincent Kabát, František Kellermann a Jozef Mecha, všetci traja z Pezinka. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že traja ľudia predsa nemohli ochromiť výrobu celej tehelne (34). Musíme si však uvedomiť, že spomínaní robotníci pracovali ako paliči v kruhovke a teda boli finalizátori výroby. V dôsledku ich stávky boli nútené prerušiť prácu aj 3 ženy, zamestnané nakladaním surovej tehly na vozíky i robotníci pri lise. V dôsledku stávky bola znížená výroba o 30.000-40.000 kusov, čo pre podnik znamenalo stratu asi 20.000 korún slovenských. Stávkujúci boli zatknutí a daní do väzby pre sabotáž. Správu o tomto štrajku spísal veliteľ pezinskej žandárskej stanice Dudek. Na základe predchádzajúcich informácií môžeme predpokladať, že ročná produkcia v pezinskej tehelni bola v rokoch 1943-1944 6-8 miliónov kusov plnej tehly. K tomu treba samozrejme prirátať ostatný doplnkový sortiment (škridla, tenkostenný materiál).

Pezinská tehelňa po oslobodení

Prechod frontu 1.-2.4.1945 Pezinkom nespôsobil tehelni pravdepodobne žiadne veľké škody. Po oslobodení majiteľ tehelne Slovenské pezinské tehelne, účastinná spoločnosť, výrobu postupne obnovil, no v októbri 1945 bola pezinská tehelňa znárodňovacími dekrétmi 100-103/1945 a 108/1945 Zb. prezidenta Beneša znárodnená a dostala sa národnú správu, pod ktorou zotrvala do 7.3.1946. V priebehu roku 1946 sa vyhláškami Ministerstva priemyslu (č.1206 z 9.5.1946 a č.2046 z 24.10.1946) stala súčasťou národného podniku Západoslovenské tehelne, so sídlom v Pezinku. Prvým riaditeľom podniku sa 24.9.1946 stal dr. Pavel Jurkovič (35).

Záver

Pezinok je známy predovšetkým svojou vinohradníckou a baníckou tradíciou. No nie všetci vedia, že zároveň s nimi je v Pezinku niekoľkostoročná tradícia slávneho pezinského tehliarstva. Aj keď sa priemyselná tehliarska výroba v Pezinku začína v roku 1875, prvá písomná zmienka o výrobe tehál v tomto meste je už z roku 1615 (privilégium kráľa Mateja II.). Dostatok kvalitnej suroviny, bohatstvo mesta i jeho obyvateľov umožňovali po takmer celé 17.-19.storočie existenciu až 2 tehelní: mestskej a tzv. pálffyovskej. V druhej polovici (resp. koncom) 19.storočia však obe tehelne zanikajú. V roku 1895 vzniká v Pezinku I. parná tehelňa Imricha Rosslera, ktorý tak obnovil pezinské tehliarstvo a položil základy modernej tehliarskej výroby v Pezinku. Začiatkom 20.storočia vzniká južnejšie od dnešnej Pezinskej tehelne tzv. Dolná tehelňa (tiež Spitzerova tehelňa, resp. Kahlenbergerova tehelňa), ktorá však čoskoro zaniká z dôvodu vyťaženia ložiska suroviny. “Zlatý vek” prežíva pezinské tehliarstvo v 20.-30. rokoch 20.storočia, keď Pezinskú tehelňu kupuje viedenský podnikateľ Štefan Kriser, ktorý investoval značné finančné prostriedky do jej rozšírenia a modernizácie. Zavedením tzv. Gibsonových kruhových pecí sa pezinská tehelňa stala jednom z najmodernejších tehelní v ČSR a Strednej Európe vôbec. V tom čase zamestnávala okolo 300 robotníkov (1933 - 290, 1943 - 330, 1944 - 225) a bola jedným z popredných zamestnávateľov v kraji. V rovnakom období sa pezinská tehelňa stáva tiež centrom robotníckeho hnutia v regióne (6.5.1922 vznik KSČ, štrajky a protestné pochody). Počas druhej svetovej vojny je pezinská tehelňa jedným zo strategických podnikov a celá jej výroba je distribuovaná pod štátnou kontrolou. Pri prechode frontu utrpela tehelňa len malé škody a tak mohla byť čoskoro obnovená.

Resume

Pezinok has always been known mainly for its wine production and mining tradition. But not everyone knows that there has also been tradition of brickmaking in this town during several hundreds of years. Even though the industrial brick production in Pezinok started in 1875, first written notice about brickmaking in this town comes from the year 1615 (priviledge of king Matej II.) Aboundance of high-quality material, prosperity of the town and of its inhabitants enabled existence of two brick factories during almost the entire 17-19th centuries, one urban factory and one so-called Pálffy factory. Both factories were closed in 2nd half of the 19th century. In 1895, first steam brickof the 20th century, south from where the brick factory of this day stands a factory called the Lower brick factory (also Spitzer´s or Kahlenberger´s brick factory) was opened. It was soon closed as a result of shortage of material in deposit. Brickmaking in Pezinok enters its “Golden age” in the 20-30ties of the 20th century. At that time, the brick factory was bought by Štefan Kriser (enterpriser for Vienna), who invested considerable amounts of money in its expansion and modernization. Thanks to installation of so-called Gibson´s circular stoves, brick factory in Pezinok became one the most modern factories of that kind in the Czechoslovak Republic and even in Central Europe. It employed approximately 300 workers (1933 - 290, 1943 - 330, 1944 - 225), and it was one of prominent employers in region. At the same time, the brick factory in Pezinok became also centre of a mass-movement of workers in (origin of the Communist Party of the Czechoslovak Republic, strikes, and strike-marches). During World War II, the brick factory in Pezinok became one of strategic enterprises, production of which was distributed under state control. Passage of the front had caused only small damages to the brick factory, and therefore it could be soon renewed.

Poznámky

1)- J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976
2) - J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976
3) - Dubovský J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982, str. 47 (Údaje o stavbe nových hradieb boli čerpané zo zachovaného dokumentu, ktorý tvoril koncept správy o priebehu prác a vynaložených stavebných nákladoch v rokoch 1641-1664, vypracovanej v januári 1665 pre Dvorskú komoru vo Viedni.
4) - Dubovský J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982, str. 53
5) - Dubovský J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982, str. 53
6) - Kniha zápisnic z mestských zasadnutí v polovici 19.storočia, rukopis v ŠOKA-Modra.
7) - Dubovský J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982, str. 118
8) - J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976
9) - ŠOKA-Modra, MMP, č. 937/1902, Erste Bosinger Keramik-Chamotte-Dachfalz und Dampfziegelei Ofen-und Thonwaaren-Fabrik
10) - J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976
11) - ŠOKA-Modra, č. 19/1911
12) - ŠOKA-Modra, č. 160/1905
13) - ŠOKA-Modra, č. 19/1911
14) - Dubovský J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982, str. 118
15) - ŠOKA-Modra, č. 39/1918
16) - ŠOKA-Modra, č. 201/1910
17) - ŠOKA-Modra, č.2121/1911, 439/1912
18) - A. Vízner: Hospodárske a politické postavenie robotníkov v Pezinku medzi dvoma vojnami, Pezinok 1964, diplomová práce, strojopis v Štátnom okresnom archíve v Modre (ďalej len ŠOKA).
19) - ŠOKA-Modra, č.2760/1922
20) - A. Vízner: Hospodárske a politické postavenie robotníkov v Pezinku medzi dvoma vojnami, Pezinok 1964, diplomová práca, strojopis v ŠOKA.
21) - ŠOKA-Modra, OÚM, č. 733/1926
22) - ŠOKA-Modra, OÚM, č. 1056/1928
23) - ŠOKA-Modra, ObNÚP, č. 5487/1929
24) - J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976
25) - ŠOKA-Modra č. 1926-23-13140-67
26) - Ottúv slovník náučný, Praha 1892, V.zväzok
27) - PIVKO P. - Pamätná kniha mesta Pezinka 1933-1942,, rukopis v Štátnom okresnom archíve v Modre
28) - PIVKO P. - Pamätná kniha mesta Pezinka 1933-1942,, rukopis v Štátnom okresnom archíve v Modre
29) - ŠOKA-Modra č. 1938-152/-4968-40
30) - Komenského slovník náučný, Praha 1937, II. Zväzok
31) - ŠOKA-Modra OÚM, 1932/1/Č-13/Č-22
32) - Štátny oblastný archív v Bratislave, Krajský súd Bratislava, firemný register, A-VII-2973, B-XXXIV-2921
33) - ŠOKA-Modra, OÚM, č. 9202/1940
34) - ŠOKA-Modra 1944-D-1/662-D-1/1178-57
35) - J. Slimák a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976

Použitá literatúra

- DEMOVIČOVÁ M. - Daňová agenda mesta Pezinka v 18. a v prvej polovici 19.storočia.
- Diplomatický a historický rozbor, Pezinok 1972, strojopis v Štátnom okresnom archíve v Modre
- DUBOVSKÝ J. a kol. - Dejiny Pezinka, Bratislava 1982
- DUBOVSKÝ J. - Peripetie slobody
- JAMNICKÝ F. - Kronika mesta Pezinka (náčrt dejín), Pezinok 1959, strojopis v Štátnom okresnom archíve v Modre
- kol. - Komenského slovník náučný, Praha 1937, II.zväzok
- kol. - Ottuv slovník náučný, Praha 1892, V.zväzok
- kol. - Pezinčan, mestský informačný časopis 1966-1998
- LEHOTSKÝ D. - Dejiny mesta Pezinka, Turčiansky Sv. Martin 1947
- PIVKO P. - Pamätná kniha mesta Pezinka 1933-1942,, rukopis v Štátnom okresnom archíve v Modre
- SLIMÁK J. a kol. - Západoslovenské tehelne v Pezinku 1946-1976, Bratislava 1976